Písomné pamiatky zmieňujúce sa o dedine, či meste po prvej písomnej zmienke bývajú často naďalej zriedkavé. To však nie je prípad Šamorína, ktorý sa po príchode nemeckých hostí aj vďaka ich činnosti vyvinul v mestečko a stal sa hospodárskym a správnym centrom horného Žitného ostrova.
Nemci v Šamoríne
Po tatárskom vpáde a plienení prišlo aj na územie Žitného ostrova nemecké obyvateľstvo, ktoré do dovtedajšieho zvykového práva vnieslo nové tradície a právne zvyklosti na vyššej úrovni. Nemci z Dolného Rakúska a zo Zadunajska sa usídlili aj priamo v Šamoríne, ktorý potom až do novoveku tvoril východnú hranicu nemeckého osídlenia Podunajska.
Posledný arpádovský kráľ Ondrej III. daroval v roku 1298 dvakrát rôzne časti usadlosti s názvom Marchamagyar nemeckým hosťom usadeným v Šamoríne. Usadlosť Marchamagyar bola pôvodne usadlosťou hradčanov Bratislavského hradu ako stará pohraničná marka (marcha/marka), ktorej vojensko-obranná funkcia zanikla pravdepodobne v priebehu 12. storočia. Z čias panovania Arpádovcov sú to posledné písomné zmienky o Šamoríne.
Nemci tak už na konci 13. storočia tvorili v obyvateľstve Šamorína výrazný prvok, čoho kontinuitu potvrdzujú aj zachované mená šamorínskych farárov z nasledujúceho obdobia (Arnold 1310, Benedikt 1330). V 14. storočí mali Nemci prevahu vo vedení mestečka, čo potvrdzujú zachované mená richtárov (Velfinus 1331, Andreas Spendel 1388, Gerung 1394) a prísažných (Dyetmar a Fridrich 1331).
Okrem prevládajúcich Maďarov a Nemcov žili v tomto období priamo v Šamoríne aj zvyšky Sikulov, v bezprostrednom okolí aj Slováci, Uzi a Pečenehovia, pričom nemožno vylúčiť ich nepatrné usídlenie aj priamo v Šamoríne.
Správa stredovekého Šamorína
Začiatkom 14. storočia boli vo vedení Šamorína okrem richtára 4 prísažní, od konca prvej polovice 14. storočia bolo už 12 prísažných. Šamorín zaznamenal v tomto období výrazný vzostup a určitý čas sa v ňom konali zasadnutia generálnych kongregácií Bratislavskej župy, čo boli stretnutia župnej šľachty, vrátane výkonu súdnej právomoci prostredníctvom sedrie*. Už v tomto období pôsobila v Šamoríne kancelária pravdepodobne aj s notárom.
Mnohí šamorínski farári boli členmi Bratislavskej kapituly. Románsky kostol bol koncom 13. storočia ranogoticky upravený a v polovici 14. storočia goticky prestavaný. Po gotickej prestavbe kostola boli vnútorné steny vyzdobené freskami s ústredným motívom Panny Márie ako patrónky kostola aj mestečka. Gotická prestavba súvisiaca s rozmachom mesta a nárastom počtu jeho obyvateľov rozšírila kostol do trojloďového chrámu. Je vysoko pravdepodobné, že pri kostole pôsobila farská škola, ktorá je potom písomne prvýkrát zdokladovaná v roku 1437.
Vzrast stredovekého Šamorína
Mnohí obyvatelia Šamorína pôsobili v obchode po Dunaji smerujúcom južne do centra Uhorska. Rozkvetu tohto obchodu napomáhal aj prievoz cez Dunaj v oblasti Šamorína. Právo prievozu udelila Šamorínu v roku 1328 manželka Karola Róberta kráľovná Alžbeta. Šamorín sa stal dôležitým miestom na dunajskej obchodnej ceste.
Šamorín koncom 14. storočia územne rástol ďalšími donáciami. Kráľovná Alžbeta darovala Šamorínu v roku 1382 po smrti Dominika, syna Barabáša, zomretého bez dedičov priľahlú tzv. Barabášovu zem. Palatín Detrich Bubek z Plešivca zase v roku 1399 prisúdil Šamorínu časť susediaceho Šámotu.
Šamorín sa rozmáhal aj ekonomicky. V druhej polovici 14. storočia si od mesta Bratislava prenajal ročné príjmy z mýt v Čilistove a Hamuliakove. V roku 1394 si od Holíc prenajal časť tzv. Kozmovej zeme susediacej so Šamorínom spomenutej už pri vymedzení šamorínskych hraníc v roku 1287. Aj preto sa Šamorín už v roku 1392 uvádzal ako mestečko.
Kráľ Žigmund Luxemburský, ktorý si na dosiahnutie svojich politických cieľov neustále požičiaval finančné prostriedky, poskytoval ako protiváhu do zálohu kráľovské majetky. Takto sa v rokoch 1385 až 1388 ocitol Šamorín s celou Bratislavskou župou v zálohu Žigmundových bratrancov, moravských markgrófov Prokopa a Jošta.
Anjouovský kráľ Ľudovít I. Veľký v roku 1364 povolil konanie sobotných trhov v Šamoríne. Kráľ Žigmund povolil Šamorínu v roku 1392 obnovenie prievozu na Dunaji. Šamorín sa aj vďaka týmto rozhodnutiam stal v 14. storočí obchodným centrom horného Žitného ostrova, čo napokon vyústilo až do udelenia mestských privilégií.
* sedria = sedes iudiciaria (sudcovská stolica)
Literatúra
BOTEK, Andrej – ERDÉLYI, Róbert – PAULINY, Pavol – VACHOVÁ, Barbora: Nové poznatky o vývoji reformovaného kostola v Šamoríne. In: Monument revue 5, 2016, č. 1, s. 24-31.
HLAVAČKOVÁ, Miriam: Šamorín. In: ŠTEFÁNIK, Martin – LUKAČKA, Ján a kol.: Lexikón stredovekých miest na Slovensku. Bratislava, 2010, s. 495-502.
LUKAČKA, Ján: Genéza stredovekých miest na juhozápadnom Slovensku. In: Historické štúdie 46, 2010, č. 2, s. 253-260.
MAREK, Miloš: Cudzie etniká na stredovekom Slovensku. Martin, 2006. 519 s.
MICHALIČKA, Vladimír: Topografia dejín školstva na Slovensku. Od počiatkov do roku 1918 – Trnavský kraj. Bratislava, 2008. 118 s.
PROKOPP, Mária: Stredoveké nástenné maľby v Šamoríne. In: Umenie na Slovensku v historických a kultúrnych súvislostiach 2004. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie na Trnavskej univerzite. Trnava, 2005, s. 38-42.
RÁBIK, Vladimír: Formovanie farskej siete na juhozápadnom Slovensku v stredoveku (Bratislavské prepoštstvo). In: RÁBIK, Vladimír a kol.: Vývoj cirkevnej správy na Slovensku. Krakov, 2010, s. 29-131.
URMINSKÝ, Jozef: Stredoveký Šamorín v archeologických nálezoch. In: Kapitoly z dejín mesta Šamorín. Šamorín – Dunajská Streda, 2005, s. 9-20.
VÁCHA, Zdeněk: K pozdněgotické etapě reformovaného kostela v Šamoríně. In: Pamiatky Trnavy a Trnavského kraja 2. Zborník zo seminára ku Dňom Európskeho kultúrneho dedičstva. Trnava, 1998, s. 35-40.
VARSIK, Branislav: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava, 1984. 260 s.
Ak vás tento článok zaujal, pozývame vás do diskusie, ktorú nájdete nižšie pod súvisiacimi článkami. Prosím, pri pridávaní komentárov rešpektuje Kódex diskutujúceho. Ďakujeme!
PREJSŤ NA DISKUSIU
